Začiatok roka bol naozaj pestrý. Pán primátor vystúpil na najvyšší vrch Ekvádoru, lekári z Polikliniky v Novom Smokovci spísali alarmujúcu správu o jej situácii, dozvedeli sme sa, že počet obyvateľov nášho mesta klesol pod štyri tisíc a médiá o Vysokých Tatrách v spojitosti s výstavbou nových nájomných domov referovali ako o Kocúrkove.
Práve téme výstavby nových nájomných bytov v Tatranskej Lomnici si dovolím venovať nasledujúce riadky môjho príspevku.
Po realizovaní projektu nájomných bytových domov Breza a Borovica v roku 2014 mesto naplánovalo stavbu ďalších dvoch viac-menej identických bytových domov Jelša a Osika v Tatranskej Lomnici. Opäť by malo ísť o 48 jednoizbových a dvojizbových bytov, podľa opakovaných vyhlásení primátora mesta, určených hlavne mladým rodinám.
To je v kontexte správ o klesajúcom počte obyvateľov Vysokých Tatier samozrejmé, nemalo by sa však zabúdať ani na seniorov či na odborníkov, ktorých by sme do mesta chceli pritiahnuť, napríklad chýbajúcich lekárov. Taktiež, aj keď si uvedomujem podmienky poskytovania dotácií na výstavbu nových bytov, perspektíva zotrvania mladej rodiny v malom byte je predsa len nižšia, ako v byte s väčším zázemím.
Výstavbu týchto bytov napriek vyššie uvedenému vnímam ako veľmi dôležitú, čo však považujem za zarážajúce je spôsob výberu spoločnosti realizujúcej výstavbu a jej vysokú sumu, ktorú v konečnom dôsledku zaplatíme my všetci, ale hlavne noví nájomníci vo forme zvýšeného nájomného.
Kým výstavba dvoch bytových domov s celkovou plochou 1430 m2 odovzdaných v roku 2014 stála necelé dva milióny Eur, za v podstate dva rovnaké bytové domy s celkovou plochou väčšou iba o 6 m2 mesto zaplatí skoro presne o jeden milión Eur viac!
Je to obrovský rozdiel v cene, za ktorý mohlo byť postavených niekoľko ďalších bytov. Z môjho pohľadu neobstoja ani zdôvodňovania budovaním doplnkovej technickej vybavenosti, tá bola totižto realizovaná aj pri predchádzajúcej výstavbe, či argumentáciou, že na tejto stavbe budú použité trojkomorové okná.
Samotný výber spoločnosti realizujúcej výstavbu nových bytových domov Jelša a Osika, či mnohé ďalšie kroky vedenia mesta pri prípravách súvisiacich dokumentov a zmlúv, by som osobne nenazval len Kocúrkovom, ale aj nezodpovedným nakladaním s majetkom mesta, spojeným s veľkou neprofesionalitou. Keďže sporných otázok je v celej príprave výstavby naozaj veľa, zhrniem ich len do stručného konštatovania faktov.
Mesto vyberalo víťaznú firmu prostredníctvom verejného obstarávania s následným hodnotením prihlásených ponúk. O súťaži sa však dá len veľmi ťažko hovoriť, keďže po vyradení druhého prihláseného z dôvodu nezloženia povinnej kaucie v stanovenom termíne, ostal vo výbere len jeden uchádzač. Nevšednou a potemkinovskou perličkou tiež je, že medzi hodnotenými ponukami sa objavila aj tretia firma, ktorá o tom vôbec nevedela a s touto verejnou súťažou nemala nič spoločné. Z tejto súťaže nesúťaže teda ako najúspešnejšia vyšla jediná zúčastnená spoločnosť, ktorej navrhnutú cenu skoro tri milióny Eur mesto akceptovalo bez mne známych výhrad.
Od tejto chvíle začala reťaz zmätočných rozhodnutí, návrhov zmlúv, nepresných dokumentov predkladaných na schválenie mestskému zastupiteľstvu a protirečivých vyhlásení.
Vedenie mesta tak napríklad predložilo zastupiteľstvu na schválenie podklady s chybnými finančnými kalkuláciami, zverejnilo dokumenty neschválené mestským zastupiteľstvom, v dôležitých materiáloch boli zistené závažné chyby a niektoré už realizované fakturácie obsahujú prinajmenšom nevšedné datovanie, v ktorom termín ich splatnosti je skorší ako dátum ich vystavenia.
Zaujímavé je aj dianie okolo samotnej projektovej dokumentácie stavby, ktorá najprv bola súčasťou zmluvy, neskôr nebola a v poslednom variante je ju nutné len aktualizovať, samozrejme, za ďalšie finančné prostriedky mesta.
Úplne najzásadnejšou chybou však bolo, že podpísaná zmluva neobsahovala bod, ktorý by podmieňoval realizáciu stavby získaním finančného úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy a výstavby SR. To znamená, že vedenie mesta v podstate hrubo porušilo vlastné rozpočtové pravidlá a v prípade nezískania financií zo štátnych zdrojov nám hrozil trojmiliónový záväzok bez reálneho finančného krytia.
V čase, keď napríklad podľa ostatnej správy o hospodárení s nájomnými bytmi mesto Vysoké Tatry nemá dostatok financií ani na ich pravidelnú údržbu, to naozaj nie je možné prejsť len s povzdychom primátora, že kto niečo robí, aj chybu urobí. Tých chýb je už skutočne veľmi veľa a aj keď plne uznávam, že človek je tvor omylný, to ešte neznamená, že (obzvlášť vo verejnom sektore) za ne nemá byť vyvodená zodpovednosť alebo majú byť dokonca bagatelizované.
Do už existujúcej zmluvy sa nakoniec, hlavne vďaka korektnosti vybranej firmy a mimoriadnemu zasadnutiu mestského zastupiteľstva, klauzula o financovaní projektu výstavby bytových domov dostala. Divná pachuť z celého tohto procesu a pošramotené meno Vysokých Tatier však ostávajú.
Osobne som presvedčený, že vedenie mesta po zistení, že v ponukách verejného obstarávania je len jeden skutočný uchádzač, malo namiesto hodnotenia nejakých fiktívnych ponúk, vypísať nové verejné obstarávanie.
Zároveň by som po toľkých chybách odporúčal, aby mesto dalo celý postup a proces týkajúci sa výberu realizátora výstavby nových bytových domov pre istotu preveriť akreditovaným audítorom podobných projektov.
Môžeme tak predísť ďalším možným starostiam, ktoré však už nevyriešime zľahčujúcim príslovím o robení chýb či zvolaním ďalšieho mimoriadneho mestského zastupiteľstva.
Alexander Gálfy
poslanec MsZ Vysoké Tatry
