Pri príležitosti výročia prvej jazdy lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít si dovolím krátku úvahu nad budovou lanovky v Tatranskej Lomnici, ktorá od ukončenia svojej prevádzky v roku 1999 nenávratne stráca mnoho zo svojej interiérovej podoby a postupne chátra.
Napriek smutnej realite, tento dnes zanedbaný a opustený priestor, predstavuje dôležitý medzník v živote Vysokých Tatier a zároveň výnimočnú kultúrnu a technickú pamiatku, prezentujúcu vývoj vysokohorskej prepravy a jej úrovne v danom historickom období. V našom prípade je príbeh tatranskej lanovky umocnený aj náročnými podmienkami, v ktorých sa celá stavba na Skalnaté pleso a následne na Lomnický štít realizovala.
História lanovky sa začala písať 8. mája 1936 zahájením výstavby jej prvého úseku z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. V tej dobe šlo o mimoriadne odvážnu a náročnú stavbu, prinášajúcu niekoľko unikátnych technických riešení. Lanovka sa tak po svojom predĺžení na Lomnický Štít (1941) mohla až do roku 1956 pýšiť aj svetovým rekordom svojej celkovej dĺžky, ktorá dosahovala 5 428 metrov.
Budovy jednotlivých staníc (Tatranská Lomnica, Štart, Skalnaté pleso, Lomnický štít) boli postavené podľa projektov uznávaného architekta Dušana Jurkoviča. Jurkovič navrhoval taktiež vnútorné zariadenie, ktoré zub času a nezáujmu kompetentných zasiahol stanicu v Tatranskej Lomnici pravdepodobne najviac.
Budova, v ktorej sa okrem technického zázemia niekedy nachádzala aj čakáreň, pokladňa, úschovňa batožín, bufet, hygienické zariadenia, kancelária a izby pre personál, mimo pripomenutia technického pokroku, odkazuje aj na určitý ekonomický, turistický a sociálny rozvoj Vysokých Tatier v bývalom Československu.
Aj keď je dnes stanica a jej blízke okolie v zlom stave, stále je neoddeliteľnou súčasťou nášho mesta aj našej histórie, a preto by sme jej konečne po rokoch prehliadania jej významu mali priznať rovnocenné postavenie s ostatnými architektonickými a kultúrnymi pamiatkami Vysokých Tatier.
Vlastníkom budovy je v súčasnosti spoločnosť Tatry Mountain Resort, ktorá ju po rokoch nájazdov vandalov nedávno konečne zabezpečila pred ďalším znehodnocovaním, a ktorá poverila Tatranský okrášľovací spolok prípravou podkladov na ideovú architektonickú súťaž jej ďalšieho využitia. Čo presne zo súťaže vyplynie a nakoľko jej výsledok bude z finančných, vlastníckych a iných dôvodov naozaj realizovateľný, je však veľmi otázne.
Zaujímavý a zároveň smutný na osude tejto pamiatky je prístup vedenia mesta, ktoré za roky jej pomalého pustošenia, nedokázalo prísť so žiadnymi návrhmi jej záchrany. Tých sa núkalo viac a jedným z možných riešení mohlo byť aj odkúpenie budovy od spoločnosti Tatry Mountain Resort za symbolickú cenu či výmena za iný objekt vo vlastníctve mesta a jej oprava vo vlastnej réžii. Svojho času sa na podobné projekty dala získať väčšina financií z rôznych fondov Európskej únie, ale aj z ďalších grantových ponúk. Tak, ako sme nevyužitím týchto možností nevybudovali ani kilometer cyklistických chodníkov, či nechali schátrať amfiteáter, o žiadne financie sme sa neuchádzali ani na zachránenie tejto našej kultúrnej pamiatky. Je to nepochopiteľné, lebo stanica lanovky v Tatranskej Lomnici je naozaj unikátom, ktorý je významným dokladom našej histórie a úsilia Tatrancov, ktorý si rozhodne zaslúži byť zachovaný pre ďalšie generácie.
Preto som presvedčený, že mesto má stále dôležitú úlohu pri záchrane všetkých mestských pamiatok a nemalo by sa schovávať za alibistické konštatovania, že sa nejedná o objekty v jeho vlastníctve.
V súčasnosti sa prístup k technickým a kultúrnym pamiatkam a objektom podobným budove lanovky v Tatranskej Lomnici volí z troch možností. Jedná sa o rekonštrukciu, konzerváciu, alebo takzvanú konverziu, teda o zachovanie pôvodnej priestorovej a technickej štruktúry objektu s určením jej nového využitia.
Práve konverzia, dobre a rozumne zvolené nové využitie budovy lanovky, môže naozaj zachrániť naše spoločné dedičstvo s jeho súbežným začlenením do súčasného života Vysokých Tatier. Miera medzi vhodnou adaptáciou na nové funkčné využitie a stratou toho, čo by malo byť zachované, však musí byť naklonená na stranu záchrany maxima z pôvodného Jurkovičovho architektonického diela. Tatranský okrášľovací spolok je určite zodpovedným garantom vyhodnotenia pripravovanej ideovej súťaže na využitie budovy lanovky, avšak jeho možnosti ovplyvnenia samotnej realizácie projektu či skutočného konečného využitia budovy sú bohužiaľ minimálne.
Osobne by som sa najviac prikláňal k návrhu, ktorý by dokázal skombinovať múzejnú prezentáciu s novým, nie nutne komerčným, využitím.
Múzejná časť by mala byť, samozrejme, venovaná histórii a prevádzke lanovky. Okrem priblíženia dejín lanovky, môže expozícia obsahovať zachované artefakty, trojrozmerné modely, kuriozity, interaktívne prvky, filmové projekcie či simulácie jazdy lanovkou. Stála výstava môže zahŕňať aj prehľad podobných lanoviek vo svete, ukážky ďalšej tvorby Dušana Jurkoviča, či v prípade nevyužitia celých priestorov, môže byť obohatená aj o ďalšie expozície súvisiace s Vysokými Tatrami. Vo výstavných priestoroch môžu byť následne organizované rôzne prednášky, besedy, stretnutia a prezentácie, prepájajúce objekt so spoločenským životom alebo s živou kultúrou (napríklad organizovaním PechaKucha Night).
Hlavným cieľom, okrem vytvorenia určitej príjemnej nostalgie a poskytnutia možnosti znovuprežívania doby aktívneho fungovania lanovky, by malo byť priblíženie technického myslenia našich predkov a vývoja prepravných podmienok do vysoko položených miest Vysokých Tatier.
Expozície by zároveň mali umožniť cítiť a pochopiť atmosféru objektu, ktorého činnosť bola prerušená vývojom a ďalším technickým pokrokom. Profesionálne a atraktívne poňatá expozícia histórie tatranskej lanovky môže byť významným obohatením programovej ponuky pre našich návštevníkov, ktorá v sebe bude zároveň niesť pridanú hodnotu objavovania a poznania.
Vzhľadom k tomu, že budova disponovala aj izbami pre personál, za úvahu by možno stálo aj ich zachovanie pre účely krátkodobých rezidenčných pobytov ponúkaných mladým umelcom. Podobných projektov poskytovania tvorivých pobytov je vo svete veľko množstvo a okrem samotnej podpory umenia prinášajú aj veľkú reklamu ich organizátorom. Umelci môžu byť vyberaní v konkurzoch alebo priamo oslovovaní, možné je aj zadanie tém, napríklad zobrazenie Vysokých Tatier, organizovanie výstav vytvorených diel (napríklad v galérii Encián), či požadovanie jedného diela do zbierok múzea, galérie alebo mesta.
Význam a efekt poskytovania rezidenčných pobytov pre umelcov je naozaj veľký. Okrem podpory umelcov, by priniesol pohľad na Vysoké Tatry inými očami, vytvorené diela by už navždy niesli „značku“ nášho mesta, obrazy, fotografie, filmy a ďalšie vytvorené diela zobrazujúce Vysoké Tatry by putovali do krajín pôvodu rezidentov a následne boli prezentované na ďalších výstavách. Záverečné výstavy z pobytov, by zasa mohli byť príjemným spestrením kultúrneho života Vysokých Tatier.
Oprava a konverzia budovy, zriadenie expozície, jej prevádzka či zabezpečenie ďalšieho využitia (napríklad na rezidenčné pobyty umelcov), samozrejme, bude vyžadovať nemalé finančné prostriedky. Ešte stále však existuje množstvo programov Európskej únie, z ktorých by bolo možné konverziu budovy financovať, prostriedky na samotnú činnosť je taktiež reálne získať z veľkého množstva ďalších zdrojov, čo však vyžaduje skutočný záujem a aj odbornosť pri zadávaní žiadostí a projektov.
Finančný príjem zo vstupného, prípadne z predaja tematických suvenírov, z dražieb umeleckých diel vytvorených rezidentmi a z príležitostných prenájmov, by následne mohol pokryť energetickú prevádzku budovy. Príspevky na činnosť by boli možné aj z Ministerstva kultúry, z Ministerstva dopravy alebo z VÚC Prešov.
Budova lanovky v Tatranskej Lomnici je cenným autentickým svedectvom doby nespochybniteľnej architektonicko-technickej hodnoty, ktorého zachovanie by malo byť v záujme nás všetkých.
Nech už vyhlásená súťaž o jej využitie dopadne akokoľvek, mali by sme sa snažiť o to, aby nové využitie budovy lanovky bolo v kontinuite s históriou, aby zachovávalo našu identitu a „tatranskú pamäť“, aby bolo čo najviac späté s obyvateľmi aj návštevníkmi mesta a aby bolo poňaté s úctou k Dušanovi Jurkovičovi a k našim predchodcom.
Alexander Gálfy
poslanec MsZ Vysoké Tatry
Ilustračná fotografia: Dušan Koleno
